• Napísať komentár
• Vyhľadať sporting
• Vyhľadať predajne
• Vyhľadať tréning
• Vyhľadať podujatia
• Upraviť údaje
• Vytlačiť

Hlavné črty rýchlokorčuľovania

Rýchlokorčuľovanie sa praktizuje na 400 alebo 111 metrových ováloch. Korčuliari sa pohybujú rýchlejšie ako iní ľudia. Na plochom povrchu bez mechanickej pomoci dosahujú rýchlosti viac ako 55 km/h v šprintérskych tratiach. Počas každého odrazu musí korčuliar použiť maximálnu silu do ľadu v čo najdlhšej dobe, zatiaľ čo odpor sa zredukuje na minimum. Nože dlhé viac ako 45 cm umožňujú korčuliarovi udržať nôž v kontakte s ľadom dlhšie ako by to bolo možné s iným druhom korčúľ. Sú dva typy rýchlokorculovania Long track a short track ( v preklade rýchlokorčuľovanie na dlhom 400 m a krátkom 111 m ovále).

KRÁTKY 111 m OVÁL - SHORT TRACK

Short track sa jazdí na 111,12 metrovej oválnej dráhe, na ľadovej ploche o rozmeroch 30 m x 60 m. Pretože rohy sú dosť blízko a pre korčuliarov môže byť ťažké udržať kontrolu, mantinely musia byť pokryté ochrannými matracmi z polyuretánovej peny aspoň 20 cm hrubými a minimálne 1 m dlhými. Matrace sú potiahnuté vode odolným a neprerezným materiálom a musia byť spojené s mantinelom ako i medzi sebou.

História short tracku:
V rokoch 1920 a 1930 davy obvykle zaplnili Madison Square Garden očakávajúc vzrušenie charakteristické pre tento šport. V rovnakej dobe získal popularitu aj vo Veľkej Británii, Japonsku, Francúzsku, Belgicku a Austrálii. Rýchlokorčuľovanie sa stalo časťou ISU v roku 1967, hoci už nejakú dobu predtým sa organizovali preteky so súhlasom ISU v celom svete. Medzitým Anglicko, Belgicko, Francúzsko, Austrália, Nový Zéland a Spojené Štáty Americké súperili medzi sebou. Medzinárodné súťaže sa konali od roku 1970 a oficiálna ISU súťaž bola zahájená v roku 1976. V roku 1981 sa konali prvé majstrovstvá sveta v Meudon-la-Foręt vo Francúzsku. V roku 1984 sa názov zmenil na halové rýchlokorčuľovanie na krátkej dráhe a používnie tvrdých prílb sa stalo povinným. Ďalší medzník nastal v roku 1988 keď tento šport debutoval ako demonštračné podujatie na Zimných Olympijských hrách v Calgary v Kanade. Plný medailový status získal až v roku 1992 na Albertvilleských Olympijských hrách. Napriek jeho relatívne krátkym dejinám rýchlokorčuľovanie vytvorilo veľa význačných momentov. Nadvláda v short tracku sa pohojdávala medzi Kanadou a Amerikou, s Kanadou zaberajúcou prvú slávu a Amerikou ktorá dominovala v rokoch 1940 až 1960. Pre pár ďalších desaťročí sa svetové tituly delili medzi Kanaďanov a Američanov. V tej istej dobe sa Japonsko ukázalo ako silný konkurent. V súčasnosti sa tento šport veľmi rýchlo rozvíja v krajinách ako sú Holandsko a Taliansko tak dobre ako v Číne, Kórei a v poslednej dobe aj v Rusku a Maďarsku. Zimné Olympijské hry roku 1992 katapultovali short track do povedomia verejnosti a športovej arény.

Pravidlá

Korčuliari korčuľujú proti smeru hodinových ručičiek. Predbiehanie je dovolené ale pretekár ktorý predbieha je zodpovedný za každú kolíziu alebo za bránenie, ktoré vyplynie z predbiehania. Ak pretekára predbehnú o jedno kolo môže byť rozhodcami odsunutý na vonkajšiu dráhu a ak ho predbehnú o dve kolá musí opustiť závod. Niekoľko základných pravidiel platných pri predbiehaní. Vedúci korčuliar má právo na dráhu a predbiehajúci pretekár má predpokladanú zodpovednosť za telesný kontakt. Najčastejší predbiehací manéver sa uskutočňuje vo vnútri preplnenej oblasti blízko vrcholu zákruty. Skúsení pretekár nechce nechať niekoho preplaziť sa vnútrom a môže pomocou držania si jeho alebo jej dráhy prinútiť predbiehajúceho stiahnuť sa alebo ísť vonkajšou dráhou. Iný dôvod pre diskvalifikáciu je menenie dráhy alebo náhla zmena smeru pred cieľom. Súťažiaci musia od konca zákruty až po cieľovú čiaru korčuľovať priamočiaro, meniť smer dovnútra alebo von kvôli udržaniu si vedúcej pozície sú dôvody na diskvalifikáciu.

Súťaženie

Na svetových podujatiach muži a ženy jazdia v štyroch vzdialenostiach: 500, 1,000, 1,500, 3,000 m a štafety na 3,000 m ženy a 5,000 m muži. Podujatie trvá dva alebo tri dni. Disciplíny sa jazdia v nasledujúcom poradí: 1,500 , 500, 1,000 a 3,000 m. Na rozdiel od pretekania vo dvojiciach ako v long tracku, short track-ári štartujú spoločne od štyroch do ôsmich pretekárov na štartovej čiare. Štartová pozícia sa losuje podľa počtu pretekárov. Stratégie a taktiky sú dôležité počas jazdy. Jazda sa často vyhráva skôr dobrou taktikou ako skorým nasadením maximálnej rýchlosti pretekára. Na medzinárodných podujatiach musia pretekári skončiť medzi prvými dvomi vo svojej jazde, aby sa kvalifikovali do štvrť finále, semifinále a do finále na 500, 1,000 a 1,500 m. Iba pretekári, ktorí získali body v predchádzajúcich finále sa môžu zúčastniť aj finále na 3,000 m.

Technicko-organizačné zabezpečenie a rozhodovanie pretekov

Vedúci pretekov je rozhodca. Rozhodca, ktorý dozerá na úlohu pretekárov počas jazdy, určuje kedy sa musí upraviť ľadová plocha a monitoruje jazdy. Spolu s hlavným rozhodcom zabezpečujú férové závodenie aj pomocný rozhodcovia. Môžu pretekárov diskvalifikovať a zároveň môžu zvýhodniť korčuliara, ktorý bol zhodený alebo mu bolo inak zabránené férovo postúpiť do ďalšieho kola. Štartér je zodpovedný za to, že všetci korčuliari odštartujú naraz a podľa pravidiel. Pretekári majú právo na jeden zlý štart, ďalší zlý štart sa hodnotí diskvalifikáciou. Merači času poskytujú manuálne skontrolovanie elektronického merania času, rozhodcovia určujú umiestnenie korčuliarov, merač kôl počíta počet kôl zostávajúcich do konca a oznamuje ich počet korčuliarom a taktiež zvoní zvoncom, ktorý oznamuje začiatok posledného kola. Traťový stewardi nahrádzajú kužele ak sú tie odkopnuté zo svojej pozície a pozerajú či korčuliari nekorčuľujú vo vnútri dráhy. Počítačový personál rozdeľuje korčuliarov do jednotlivých jázd.

Štafetové preteky

Štafetové preteky normálne zahrňujú štyri tímy po štyroch korčuliaroch v každej jazde. Každý korčuliar musí prebrať aspoň jednu výmenu na trati. Zvyčajne sa korčuliari vymieňajú po jeden a pol kole vo výjazde zo zákruty s tými čo nie sú práve na trati alebo oddychujú, prekrývajúc korčuliara na dráhe alebo sa pripravujúc na prebratie štafety a to všetko sa deje vo vnútri dráhy. Namiesto predávania si kolíku sa korčuliar musí iba dotknúť prichádzajúceho korčuliara zo svojho tímu k dokončeniu výmeny. Avšak za účelom udržať rýchlosť pohybu je viac dôležité pre prijímajúceho korčuliara prikrčiť sa a prijať potlačenie odzadu tak, aby získal čo najväčšiu rýchlosť od neho. V prípade pádu sa môže prekrývajúci korčuliar dotknúť padnutého a pokračovať v jazde. Výstrel oznámi posledné tri kolá do konca závodu čo znamená, že každý tím môže dokončiť už iba jednu výmenu. Jeden korčuliar musí dokončiť posledné dve kolá a to aj v prípade, že počas nich spadne.

Techniky a stratégie

Short-trekári používajú veľa rovnakých stratégií ako dráhový pretekári (napr. bežci alebo cyklisti). Dobre kondične zdatný korčuliari môžu zvoliť vedúcu pozíciu od štartu dúfajúc, že vyhrajú. Iný môžu šetriť sily na záverečný šprint a niektorý môžu unikať v niekoľkých šprintoch počas preteku v nádeji, že spôsobia zmätok v skupine. Akákoľvek stratégia, základnou taktikou pre každého pretekára je nebyť horšie ako druhý alebo tretí štyri - päť kôl pred koncom. Výsledok sa mení podľa toho ako sa pretekári snažia zlepšiť svoju pozíciu v skupine. Zmena požaduje okamžité zrýchlenie, čulosť, dobrú rovnováhu a nervy z ocele.

Výstroj

Pretože zákruty short-track-ového oválu sú dosť malé je korčuľa modifikovaná tak, aby vydržala vysoké rýchlosti a udržala kontrolu v zákrutách. Topánka je vyrobená zo sklenných či uhlíkových vlákien vyformovaných na tvar nohy (presne na mieru) a nôž hoci má rovnakú dĺžku ako nože používané v long tracku má viac oblúk kolísky (spodný rádius) a je ohnutý doľava, takže korčuliar sa môže bližšie a nižšie nakloniť a efektívnejšie sa odrážať pod uhlom bez toho, aby poškodil korčuľu zo strany bližšie k ľadu. Nože sú zaokrúhlené na každom konci. Každý korčuliar má na sebe bezpečnostnú výstroj obsahujúcu helmu zaistenú pod bradou, neprerezné rukavice, chrániče kolien a holení a chránič krku. Lykrové kombinézy sú rovnaké ako pri long tracku ale nemajú aerodynamické kapucne a očká na palec.

RÝCHLOKORČUĽOVANIE NA SLOVENSKU

Na Slovensku myšlienka založiť Rýchlokorčuľovanie na krátkom 111 m ovále /Short Track/ vzišla v roku 1996 pri formovaní Európskych zimných dní mládeže, ktoré pre rok 1999 boli pridelené Slovensku, regiónu Poprad-Tatry. K jeho založeniu sa podujal Ján Magdoško, ktorý spolu s Ivanom Petrovičom, Ladislavom Harvanom a Máriou Mračnovou dokázali vytvoriť podmienky tak, aby dňa 22.8.1996 mohol vzniknúť prvý klub na Slovensku - Športový klub STEZ oddiel SHORT TRACK Spišská Nová Ves, ktorého pretekári sa dňa 15.marca 1997 zúčastnili prvých pretekov v Žďari nad Sazavou v Česku. V roku 1997 vznikol druhý oddiel Short tracku v Korčuliarskom klube Trnava.
Uvedené dva kluby založili dňa 23.júna 1997 Slovenský rýchlokorčuliarsky zväz, ktorý začal pracovať pod vedením Jána Magdoška, členmi Výkonného výboru sa stali Ľuboslav Hasaj, Marián Užák, Karol Zima, Peter Pejkovič a generálny sekretárom Martin Sagula. Slovenský rýchlokorčuliarsky zväz sa dňa 29.11.1998 stal členom Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU) a 31.3.2002 členom Slovenského olympijského výboru (SOV).

Prvými trénermi v Short tracku sa stali v ŠK STEZ Spišskej Novej Vsi Marián Daniel a KK Trnave Jozef Liška , ktorí viedli prvé reprezentačné družstvo v roku 1999 na Svetovej Zimnej Univerziáde v Spišskej Novej Vsi, keď Slovensko reprezentovali Erik Juriš, Marek Neštický, Karol Zima, Miroslava Velicka (KK Trnava) a Martin Sagula (STEZ Spišská Nová Ves) a na Európskych zimných dňoch mládeže reprezentovali Peter Jelen, Peter Zemko, Anna Polomská a Petra Jahodníková (všetci STEZ Spišská Nová Ves). V tom istom roku sa prvýkrát perstavil na Majstrovstvách sveta juniórov v Montreale (Kanada) Matúš Užák (STEZ Sp.N.Ves). V roku 2000 na Majstrovstvách Európy v Bormiu - Taliansko štartovali pretekári Erik Juriš a Matúš Užák. V tom istom roku zväz angažoval za trénerku jednú z najlepších pretekárok na svete Li Yan z Číny. Slovenský rýchlokorčuliarsky zväz počas svojej krátkej existencie dvakrát zorganizoval na Slovensku Svetový pohár a to v roku 2001 v Trnave a 2005 v Spišskej Novej Vsi.

Do roku 2006 sa na Slovensku vykonávalo iba rýchlokorčuľovanie na krátkom 111 m ovále /shotr track/. Dňa 17. novembra 2006 sa po prvýkrát v histórií Slovenska postavila v Berlíne na štart Svetového pohára v rýchlokorčuľovaní na dlhom 400 m ovále /Long track/ pretekárka Korčuliarskeho klubu Košice Renáta KARABOVÁ, ktorá následne reprezentovala Slovensko 23.–24.januára 2007 aj na Majstrovstvách svete juniorov v Innsbrucku - Rakúsko.

RÝCHLOKORČUĽOVANIE VO SVETE

Korene ľadového korčulovania sa datujú asi 1000 rokov späť do zamrznutých kanálov a vodných ciest Škandinávie a Holandska, kedy si muži priväzovali k topánkam zvieracie kosti a kĺzali sa naprieč zamrznutými jazerami a riekami. Okolo roku 1600 sa premiestňovanie pomocou korčuľovania stalo užitočným a príjemným spôsobom prepravy pre Holanďanov. Prekvapujúco sláva za prvý pár kovových korčúľ patrí Škótovi, ktorý ich vynašiel v roku 1592. Kovový nôž zrýchlil rozšírenie rýchlokorčuľovania a v roku 1642 sa sformoval Edinburghský korčuliarsky klub.
V roku 1763 sa prvý svetovo-organizovaný pretek, ktorý pokrýval dĺžku o čosi viac ako 24 kilometrov, konal vo Fens v Anglicku.